1200
1250
1300
1350
1400
1450
1500
1550
1600
1650
1700
1750
1800
1850
1900
1950
2000
2050
Martin Kukučín

(1860 - 1928)

Alexandre Havard

(1962 - 2018)

Ján Červeň

(1919 - 1942)

Jozef Gregor Tajovský

(1874 - 1940)

Ladislav Nádaši-Jégé

(1866 - 1940)

Terézia Vansová

(1857 - 1942)

Jonáš Záborský

(1812 - 1876)

Saverio Gaeta

(1958 - 2018)

Jaroslav Šrank

(1975 - 2018)

Valér Mikula

(1949 - 2018)

Zuzana Holasová

(1950 - 2018)

Peter Karpinský

(1971 - 2018)

Nákupný košík

Hľadáte jedinečný darček pre vašich blízkych? Objednajte si poklady slovenskej literatúry hneď teraz.

Terézia Vansová

(1857 - 1942)

VANSOVÁ Terézia (18. 4. 1857 v Zvolenská Slatina - 10. 10. 1942 v Banská Bystrica, spisovateľka, redaktorka, poetka, dramatička, prekladateľka; dialektologička, organizátorka kultúrneho života. Predstaviteľka prvej generácie realizmu v slovenskej literatúre.

Pochádzala z rodiny ev. farára, chodila do dievčenskej školy v Banskej Bystrici a v Rimavskej Sobote. Na jej osobnostnú kultiváciu malo vplyv tvorivé prostredie najbližšej rodiny. Roku 1875 sa vydala za ev. farára Jána Vansu do Lomničky, v tom istom roku debutuje v časopise Orol cyklom básní. V Lomničke píše po nemecky prózu i verše, v ktorých reaguje na smrť svojho malého syna. Roku 1882 sa rodina presťahovala na Pílu, kde sa Vansová púšťa do aktívnej spisovateľskej a organizátorskej práce. Roku 1911 sa sťahuje do Banskej Bystrice, po manželovej samovražde (1922) sa ocitla v existenčných ťažkostiach.


Jej spisovateľskú aktivitu odpočiatku charakterizuje žánrová rozmanitosť. Po črtách, besedniciach a humoreskách sa pokúša o dramatickú tvorbu – časopisecky publikuje „činohru pre deti“ Potopa (1886), „veľkosvetskú komédiu“ V salóne speváčky (1889) a drámu z dedinského prostredia Svedomie (1897). Vansovej dielo v mnohých aspektoch predstavuje raný realizmus s pretrvávajúcimi idealizujúcimi črtami, ktoré nachádzame v románe Sirota Podhradských (1889) i v novele Obete márnomyseľnosti (1890). Snažila sa najmä čitateľkám predložiť prózu, ktorá by mohla konkurovať obľúbenému nemeckému a maďarskému „ženskému čítaniu“. So zámerom rešpektovať čitateľské očakávania prináša vo svojich textoch pikantné témy, napr. rozvrátené manželstvá, neveru, nemanželské deti, vraždy (romány Kliatba, 1927, Sestry, 1930), nemoralizuje, ba dokonca potláča i národnú angažovanosť v prospech dobrodružného deja. Dodnes obľúbeným čítaním sú jej krátke prózy (Nové šatočky, Julinkin prvý bál, Prsteň, Milka mašamódkou, Ohlášky, Púť za šťastím a i.), ktoré takmer etnograficky verne zachytávajú oblečenie, bývanie, stolovanie a spôsob života dedinskej inteligencie konca 19. st.; je pre ne tiež charakteristický biedermeierovský kult uctievania rodinného krbu ako azylu vzdelávania a kultivácie v čase absencie oficiálnych slovenských ustanovizní.

Svojrázny druh realistického dokumentarizmu, ktorý sa dodnes dá využívať pri kultúrnohistorickom prenikaní do 2. pol. 19. st., reprezentujú Vansovej obsiahle životopisné diela o jej najbližších, publikované časopisecky na pokračovanie: o matke (Terézia Medvecká, rodená Lange, 1900) a manželovi (Ján Vansa, 1926 – 1927, časopisecky pod názvom Môj muž). O sirote po vzdelanom farárovi, chlapcovi výnimočných vlastností, ktorého sa ujali Vansovej rodičia, napísala memoárovu novelu Paľko Šuška (1903 – 1904). Novela Danko a Janko (1905) zachytáva detské časy Vansovej muža a jeho priateľa Daniela Laučeka. Zaujímavým sebaironickým textom a zároveň originálnym cestopisom je Pani Georgiadesová na cestách (1896 – 1997), vtipne reflektujúci cestu uvedomelých Slovákov na národopisnú výstavu r. 1896 do Prahy. Významná je Vansovej redaktorská činnosť – redigovala prvý slovenský časopis pre ženy Dennica (1898 – 1914), ktorý vyprofilovala na tolerantné, rozdielnym názorom prístupné periodikum, čím pomáhala otvoriť priestor Slovenskej moderne. Ďalšie diela: drámy Svedomie (1897) a Môj Jožko (1906).

Diela autora:

Kliatba