1200
1250
1300
1350
1400
1450
1500
1550
1600
1650
1700
1750
1800
1850
1900
1950
2000
2050
Martin Kukučín

(1860 - 1928)

Alexandre Havard

(1962 - 2018)

Ján Červeň

(1919 - 1942)

Jozef Gregor Tajovský

(1874 - 1940)

Ladislav Nádaši-Jégé

(1866 - 1940)

Terézia Vansová

(1857 - 1942)

Jonáš Záborský

(1812 - 1876)

Saverio Gaeta

(1958 - 2018)

Jaroslav Šrank

(1975 - 2018)

Valér Mikula

(1949 - 2018)

Zuzana Holasová

(1950 - 2018)

Peter Karpinský

(1971 - 2018)

Nákupný košík

Hľadáte jedinečný darček pre vašich blízkych? Objednajte si poklady slovenskej literatúry hneď teraz.

Jonáš Záborský

(1812 - 1876)

ZÁBORSKÝ Jonáš, 3. 2. 1812 Záborie – 23. 1. 1876 Župčany, prozaik, dramatik, básnik. Generačný súputnik romantikov, stojaci v opozícii proti nim svojou estetickou, filozofickou i politickou orientáciou. Ako racionalistovi osvietenského typu mu boli blízke princípy klasicistickej estetiky, hoci si ich modifikoval. Polemickému zacieleniu jeho tvorby najviac zodpovedala satira a jej príbuzné postupy.


Narodil sa v zemianskej rodine. Vyštudoval teológiu na evanjelickej akadémii v Prešove, v r. 1834 – 1839 bol kaplánom v Pozdišovciach, odkiaľ si odišiel doplniť vzdelanie na univerzitu do nemeckého Halle. Roku 1840 sa stal farárom v Rankovciach. Tamojšie nepriaznivé okolnosti a nádej na primeranejšie uplatnenie svojich schopností ho priviedli k prestupu do katolíckej cirkvi (1842). Tento krok mu však priniesol sklamanie, dostal len miesto kaplána na nemeckej fare v Košiciach (1843 – 1850). Ako stúpenec češtiny sa postavil proti Štúrovmu kodifikovaniu spisovnej slovenčiny a skeptický postoj zaujal aj voči štúrovskému podporovaniu Viedne proti maďarskej revolúcii 1848 – 1849, nedôverujúc ani jednej z bojujúcich strán. Po krátkom profesorskom pôsobení na právnickej akadémii v Košiciach bol v r. 1850 – 1853 redaktorom vládnych Slovenských novín vo Viedni, odkiaľ musel odísť pre konflikty s cenzúrou. Roku 1853 sa stal farárom vo východoslovenskej dedine Župčany, kde pôsobil až do smrti.

Literárnu tvorbu začínal klasicisticky orientovanou poéziou v češtine. Od r. 1836 publikoval časopisecky ódy, knižne vyšli Bájky (1840, 1866), žáner, ktorý mu bol svojím didakticko-kritickým charakterom blízky po celý život. Postupne silneli diferencie medzi Záborským a romantikmi, predznamenané už názorovými nezhodami pri stretnutí s Ľ. Štúrom počas štúdií v Halle. Tieto rozdiely mali aspekt ideologický (oproti Štúrovej orientácii na ľud Záborského presvedčenie o potrebe získať najprv vyššie spoločenské vrstvy), ako aj filozofický a literárny (Záborského odmietnutie Heglovej filozofie, vyznávanej slovenskými romantikmi, a nesúhlas so Štúrovým presadzovaním folklóru ako vzoru pre umeleckú tvorbu). Básnickú zbierku Žehry, Básně a dvě řeči (1851), poplatnú klasicizmu voľbou žánrových foriem i verzifikačne (prevažne časomiera), v ostrej polemike odmietli romantici ako „školácke cvičenia sa v metrách starorímskych“ (J. Kalinčiak). Po tomto neúspechu sa Záborský na dlhší čas odmlčal. Koncom päťdesiatych rokov začal písať po slovensky a zmenili sa aj jeho žánrové preferencie. Písal najmä prózu a drámu, len sporadicky poéziu. V rukopise ostalo jeho najväčšie veršované dielo, náboženský epos Vstúpenie Krista do Raja (úryvok v Sokole 1863), v ktorom sa stretajú biblické výjavy, scény z pekla i raja s modernými vedeckými poznatkami a rozličnými filozofickými názormi. Svoj racionalisticko-kritický vzťah k javom reality projektovanej do textu Záborský najmarkantnejšie vyjadruje v próze, kde vytvára svojský svet v stave nepretržitého sporu racionálneho a iracionálneho princípu. Tento spor má dva krajné spôsoby vyjadrenia. V prvom type prejavy „nerozumu“ Záborský hyperbolizuje až do absurdnosti a zároveň ich degradujúco posúva do komickej roviny, pričom racionálny princíp je prítomný len v naračnom postoji, nemá svojho reprezentanta v postave. Výsledkom je paródia, satira s prvkami grotesky, karikatúra. V druhom je racionálny princíp stelesnený v postave, ktorá pôsobí na realitu v zmysle jej nápravy, čo viedlo k didaktickosti a v krajnej podobe až k utópii. Prípravou na prvý typ próz boli krátke útvary Násmešné listy, Rozmluvy, Telegramy, Kniha Džefr, Kalendár drotára Fedora, komentujúce dobové dianie vo všetkých sférach života. V nich sa formoval autorov iróniou a sarkazmom nasýtený aforistický štýl i jeho typický postup – využitie princípu paródie v službách satiry. Niektoré z nich neskôr zakomponoval do rozsiahlejších próz, čo mu umožňovala montážová kompozícia textu. Plnšie sa tento typ realizoval v poviedkach. „Fantastická rozprávka“ Chruňo a Mandragora (1864) je paródiou na romantické ľúbostné príbehy a ich tvorcov s prvkami politickej satiry. V satirickej poviedke Šofránkovci (1866) parodicky využíva heglovskú triádu, pričom „syntézou“ je vzájomné zničenie oboch proti sebe stojacich predstaviteľov nerozumu – nacionalizmu, stelesneného v dvoch bratoch, maďarónovi a panslávovi. Dobové a charakterové zvrátenosti reprezentujú aj hlavné postavy poviedok Kulifaj, Frndolína, Mrzutá, Jurát. Vrcholom tejto línie je „fantastická hrdinská báseň“ Faustiáda (úryvok v Černokňažníku 1864), podtitulom sa hlásiaca k eposu, resp. k jeho heroikomickému variantu, hoci je napísaná prózou. Nie je to však len medzitextová hra so žánrom eposu či ďalšími literárnymi žánrami, ale najmä nemilosrdná satira stíhajúca všetko a všetkých. Parodicky sa tu využívajú motívy zo širokého spektra literatúr od staroveku po súčasnosť. Postavou doktora Fausta voľne pospájané epizódy s ťažiskom na scénach z Kocúrkova, „tejto smiešnej stránky Slovenska“, sú grotesknou víziou sveta kumulovaného nerozumu, najmä slovensko-uhorských pomerov 50. a 60. rokov 19. stor., s odbočkami k európskej situácii i narážkami na minulosť. V druhom type Záborského próz dominuje didaktický zreteľ, objavuje sa postava „človeka rozumného“, zvyčajne národne uvedomelého intelektuála, ktorý sa zráža s okolitým nepriateľským svetom. Reprezentatívne sú tu prózy Panslavistický farár (1870) a Dva dni v Chujave (1873). V prvej, silno autobiografickej, je hlavnou postavou vzdelaný kňaz, z trestu za svoje slovenské presvedčenie poslaný na odľahlú dedinu, kde zažíva samé príkoria, avšak vytrváva „v nádeji, že utíšia sa vlny hlúpstva“. Kontrast, ktorý je konštitutívnym prvkom všetkých Záborského próz, nadobudol absolutizovanú podobu v Dvoch dňoch v Chujave. Jej dve časti (Deň škaredý, Deň pekný) sú dvojobrazom reality a ideálu, úbohého stavu slovenskej dediny a jej utopickej premeny, uskutočnenej vďaka osvetovému a reformnému pôsobeniu niekoľkých predstaviteľov inteligencie. V časti Záborského próz (O siedmich vojvodoch maďarských, Svätoplukova zrada, Mroč, Hlovík medzi vzbúreným ľudom) našiel výraz jeho záujem o históriu, ktorý sa plnšie realizoval v rukopisných Dejinách Uhorska od počiatku do časov Žigmundových i v historických drámach, pričom sa všade polemicky vyrovnával s tendenčnou maďarskou historiografiou.


Záborského dramatická tvorba bola stimulovaná aj dobovým zdôrazňovaním významu tohto literárneho druhu. Napísal vyše 20 veršovaných historických drám. Tematicky sa viažu k veľkomoravským a slovensko-uhorským dejinám (Posledné dni Veľkej Moravy, Odboj zadunajských Slovákov, Arpádovci, Bitka u Rozhanoviec, Huňadovci, Bátoryčka a i.), k srbsko-uhorským dejinám (Chorvátska Helena, Stroskotanie Srbska, Ďorde Čierny) a k ruským dejinám z obdobia lžidimitrijovských nepokojov (Ubitie Dimitrija, Lžedimitrij v Poľsku, Pád Godunových a i.). Sú veršované a boli koncipované ako knižné drámy. Zobrazujú tragické momenty histórie, zviazané zvyčajne s motívom zrady, pričom z nich zaznieva racionalistická skepsa voči dobovému romanticko-heglovskému historickému optimizmu. Nad dramatickým stvárnením v nich často dominuje historický fakt. Záborský písal aj veselohry a frašky. Z celej jeho dramatickej produkcie sa inscenačne výraznejšie presadila len veselohra Najdúch, v ktorej sa predvolebné machinácie demoralizovaného zemana prepletajú s osudmi jeho odloženého nemanželského dieťaťa. Kompozičnou uvoľnenosťou hra korešponduje s postupmi použitými v Záborského próze. Jeho divadelné hry vyšli knižne v 3 zväzkoch: Básne dramatické (1865), Lžedimitrijady čili Búrky Lžedimitrijovské v Rusku (1866), Divadelné hry (1870).


Ďalšie diela: beletrizovaný poetologický traktát Básnici; filozofický traktát Rozmluva filozofická o svete; Vlastný životopis; kázne Múdrosť života ve chrámových řečech I–II (1853). Výbery: Výber z diela I–IV (1953–54), Dielo I–II (1989).


Literatúra: Biografické štúdie 8, 1978; O. Čepan, „Staromilský novátor Jonáš Záborský?“, in J. Záborský, Dielo I, 1989; J. Števček, Dejiny slovenského románu, 1989, s. 98–108; P. Darovec, Násmešné rozmlúvanie, 1996, s. 63–87; A. Kruláková, „Prehodnocovanie témy lásky v próze šesťdesiatych rokov 19. storočia. Sonda do textov Ľudovíta Kubániho a Jonáša Záborského“, Slovenská literatúra, 2001, č. 4; T. Horváth, „Jonáš Záborský: Faustiáda, Bitka u Rozhanoviec, Najdúch, Panslavistický farár, Dva dni v Chujave“, Slovenská literatúra, 2001, č. 6.

Diela autora:

Faustiáda